Osvienčim (poľ. Oświęcim, nem. Auschwitz)
Žiaci našej školy vstúpili na miesto, kde sa konali zverstvá, navštívili v susednom Poľsku - Osvienčim.
Osvienčim (poľ. Oświęcim, nem. Auschwitz, róm. Aušvica) je poľské štyridsaťtisícové okresné mesto v Malopoľskom vojvodstve ležiace pri ústí rieky Soly do Visly. Koncentračný tábor Osvienčim bol počas druhej svetovej vojny nemecký vyhladzovací tábor. Prenasledovaní boli predovšetkým Židia, ale aj Rómovia, Sovietskí zajatci a taktiež mnohí ďalší. Väčšina našla svoju smrť v plynových komorách. História siaha do rokov 1940 až 1945 kedy dochádzalo k masovým popravám. V Osvienčime zahynulo približne 1,5 milióna nevinných ľudí v plynových komorách, v dôsledku vyhladovania alebo ťažkých prác. Konali sa tu aj nehumánne experimenty. Najväčšiu vinu za experimenty nesie Josef Mengele.
Tábory boli v Osvienčime tri. Ako prvý bol postavený v roku 1940 Auschwitz I. Pôvodne to boli poľské delostrelecké kasárne, nachádzalo sa tu 16 jednopodlažných budov. Po dobití Poľska, nacisti použili ako zajatecký tábor neskôr ako koncentračný tábor. Pred vstupom do neho sa nachádza známy nápis Arbeit macht frei, ktorý by sme mohli do slovenčiny preložiť ako „práca oslobodzuje“. Pre nedostatočnú kapacitu bol postavený v Brezinke najväčší komplex – Auschwitz Birkenau (Auschwitz II.), ktorý sa nachádza asi 3 km od dedinky Osvienčim. Zomrelo tu viac ako milión väzňov. Známa je tu aj rampa, kde sa ľudia pred príchodom delili, či budú väznení alebo ich život skončí priamo v plynovej komore. Zo spomínaných dvoch táborov väzni často odchádzali do pracovného tábora v Monowiciach – Auschwitz III. „Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších obetí: Rómov, ruských a poľských nútených robotníkov, homosexuálov a ďalších „nepriateľov národného socializmu“. V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Nebolo jednoduché prijať to zlo, čo sa tam dialo, ale veríme, že sa z toho všetci poučíme a budeme ľuďmi .
Unikátna soľná baňa Vielička (Wieliczka)
Druhou zastávkou bola svetoznáma stará soľná baňa vo Vieličke (Wieliczka), ktorá patrí k najnavštevovanejším turistickým atrakciám v Poľsku. Leží len pár kilometrov južne od mesta Krakov, ktoré je hlavným mestom Malopoľského vojvodstva.
Niečo z histórie
Ťažiť kamennú soľ v nej začali v 13. storočí a už v 15. storočí sa tu objavili prvé náznaky podzemnej turistiky. Neskôr, v 18. storočí, aj keď sa v bani naplno pracovalo na ťažbe soli, sa začalo s organizovanou prehliadkou. Navštívilo ju tiež veľa historicky významných osobností, spomeňme napríklad Mikuláša Kopernika, Johanna Wolfganga Goethe či Frederika Chopina. Len málokto vie, že sa soľ celé storočia považovala za biele zlato, fungovala dokonca ako platidlo, a preto bola pre Poľsko mimoriadne dôležitým exportným artiklom. Od roku 1992 sa soľ vo Wieliczke už komerčne neťaží, pretože historická hodnota je podstatne vyššia ako hospodársky význam. Aj keď s ťažbou úplne neskončili, zostala už len akási symbolická. Táto svetoznáma soľná baňa bola v roku 1978 zapísaná do Prvého zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Slané pokušenie
Naši žiaci na vlastné oči uvideli slané podzemné jazierka, ťažobné komory, banské stroje a zariadenia, stáročné drevené konštrukcie, ktoré zakonzervoval chladný banský vzduch, či sochy a reliéfy vytesané zo soli. Nachádzajú sa tu úžasné podzemné kaplnky so sochami a reliéfmi, ktoré sú vyhotovené – ako už ináč – zo soli. Niektorí návštevníci, a naši žiaci neboli žiadna výnimka, počas prehliadky jaskyne neodolali a na vlastnej koži, presnejšie povedané jazyku, si overili, či sú sochy vyrobené naozaj zo soli. Samozrejme, že si neoblízali priamo sochu , ale iba prsty, ktorými sa jej predtým dotkli, či stenu alebo podlahu zo soli. Do najväčšej kaplnky sv. Kingy, ktorá sa nachádza 101 meter pod zemou, sa zmestí až neuveriteľných 500 osôb. Je plná sôch a reliéfov. Asi najzaujímavejší je reliéf Posledná večera, vytesaný podľa fresky Leonarda da Vinciho. Pútavé sú aj sochy pápeža Jána Pavla II., ktorý bol kedysi krakovským arcibiskupom, či sochy Mikuláša Kopernika, alebo kráľa Kazimíra Veľkého, ktorý v roku 1368 uzákonil prvý banícky kódex na svete, v ktorom boli spísané všetky práva a povinnosti baníkov. Najstaršia kaplnka, ktorú môžete vidieť na sprístupnenej prehliadkovej trase, je kaplnka sv. Antona, ktorú vytesal do soli neznámy baník. Soľná baňa vo Vieličke tvorí akési podzemné mesto, či lepšie povedané, pamätník vytesaný v soli. Teplota vzduchu sa tu celý rok drží okolo 13 až 16 stupňov Celzia. V podzemí je priaznivá mikroklíma s vysokým obsahom vlhkosti a jódu. Treba však spomenúť, že bez prítomnosti baktérií, preto sa tu nachádza aj ozdravné sanatórium pre pacientov s respiračnými chorobami a alergiami.
Biela nádhera pod zemou
Do soľnej bane sme vstúpili so sprievodcom. Samotná prehliadka sa začala zostupom 380 schodov, ktorými sme sa dostali na prvé poschodie, 64 metrov pod povrch. Baňa má 9 podzemných poschodí, ktoré siahajú až do hĺbky 327 metrov. Pre verejnosť sú sprístupnené len tri z nich, ktoré sme prešli. Podzemné chodníky, ktoré kedysi využívali baníci, merajú úctyhodných 259 kilometrov, avšak pre verejnosť je sprístupnených iba asi 2,5 kilometra, čo však vôbec nie je málo. Zabralo nám to niečo vyše 2,5 hodiny. Zaujímavé je, že okrem už spomínaného sanatória sme videli aj reštauráciu s výbornou kuchyňou, múzeum, miestnosť na bankety, plesy, zábavy, ale i na športové aktivity – tenis, volejbal, futbal. Pravidelne sa tu v najväčšej podzemnej kaplnke konajú aj svadby, avšak ich rezervácia je už na niekoľko rokov dopredu obsadená ( jeden náš žiak sa v nej chce ženiť). V závere prehliadky sme absolvovali pomerne adrenalínovú jazdu starodávnym výťahom za pár sekúnd v úplnej tme. Keďže steny na ňom nie sú plné, cez škáry v nich sme cítili prúdenie vzduchu, čo adrenalínovú jazdu ešte viac vystupňovalo. Každopádne môžeme návštevu tohto dych vyrážajúceho miesta vrelo odporúčať, cítili sme sa fantasticky.
Mgr. Čikošová, Mgr. Tirpáková, Mgr. Timurová